Je uprostred leta tohto roku,
je upred západom palčivého svetla.
Myslím na spojenie so ženou,
ktorá duchom nikde a telom celkom
indesího tieňoch slunka stále
márne prefarbuje vlasy.
Harpory ochťapajú vietra,
nech prítom na musa stále
umýkajú lieci,
nech prítom nevaní.
Márne, márne, ohmárne
nikto z nás neujde
pred prázdnou chvíľou leta.
Horíme v tom,
čo sme sami až pokraj prvý.
Sme uprostred leta tohto roku,
idu pred západom navého slnka.
Dostávam jasné telegramy,
že už pre nás najvyššia chvíľa.
Spustite si hlboko cudku,
mysle a čas sú peľný níspev.
Sedím na dálnom spodnom schode
môjho prvého schodiska,
nedočkavé chlapčenské ruky.
Som ešte neponáril do mojej prvej
v oktávach neľadiacej španielky.
Počúvam s rieňem na výzvu sezvuky.
Zlatohlivý, pyšný, mladý
lojov drieme v subterrene.
Ďaleko za môjim chrbtom
lhnú odcovek v roky
matky, sbežka, cestry
a budko dverí, prváč, jednopielatelka.
Laxíka, pítvorský kotvár,
v ktorým práve rastú prsia,
kolegiálny pysko, dvážny kamošov.
Aj z Jerguz bláznivých susedov a susediek
bych byt je droga,
ticho protiviek.
Potichu sedím na dálnom
prvkom spinnom skote.
Pyšný, mladý lehu
mĺčí v subterrene.
Vysrkom ide si o svojom bludisku
na najvyššom poschodí.
Mľčí starý, slepý knihotý.
Ten slepý strážca knihy z piesku,
mince, čo má len jednu stranu
a cesty všech stromov,
ktoré sa rozvetvujú bez konca.
Vysrkom ide si o svojom bludisku
na najvyššom poschodí.
Mladý lehu
mĺčí v subterrene.
Vysrkom ide si o svojom bludisku
na najvyššom poschodí.
Mladý lehu
mĺčí v subterrene.
Vysrkom ide si o svojom bludisku
na najvyššom poschodí.
Mladý lehu
mĺčí v subterrene.
Z drvá ruky prínúm.
Mám naladené,
le už vlastne drieme.
A slepý starec hora už asi nikdy nezjede.
Chodové dvere zmizly práve uprostred leta.
Jasno z ryby sedím
na prvom spodnom skote
doma s mojich dávnych.
Holavo slepých pubertálnych rokov.
Iného času niet.
A neotrhám oči
od jeho tancujúcich odkazov.
Ďakujem za pozornosť.